Marián Póša je telom i dušou jeden z najväčších fanúšikov spomedzi všetkých členov oficiálneho fanklubu slovenskej futbalovej reprezentácie! Ročne totiž navštívi takmer 200 športových zápolení, zväčša na reprezentačnej úrovni, v ktorých pôsobia Slováci vo viacerých športoch. S jedným lídrov našich fanúšikov prinášame obšírnejší rozhovor.

OFSFR – Bratislava/ Milan Valko sa porozprával s Mariánom Póšom

Predstav sa, povedz nám niečo o sebe a hlavne či si sa v minulosti venoval nejakému športu?
Mám 47 rokov a som rodákom zo Šoporne. Po ZŠ v Šoporni som študoval na Gymnáziu v Šali, chemicko-technologickú fakultu v Bratislave som ukončil v momente, keď sa nám narodil syn Andreas. Som slobodný-rozvedený. Síce vlastním Európsku akciovú spoločnosť, ale živím sa i manuálne v stavebníctve (prevažne elektroinštalácie). Na základnej škole bola učiteľkou telesnej výchovy moja mama Alžbeta, ktorá u mňa prebudila už v útlom detstve záujem o šport a aktívne (i keď nie na profesionálnej úrovni ) ma viedla k športovej všestrannosti. Hlavne v atletických disciplínach a lyžovaní som absolvoval súťaže na krajskej úrovni. Hrával som tiež futbal, kde som si prešiel asi všetky posty od brankára až po útočníka. Stolnému tenisu som sa venoval ako žiak i dorastenec v miestnych športových kluboch. Lenže opakovaná zlomenina ruky ma dala bokom a nakoniec som ostal už ,,iba“ pri bezkontaktnom karate-kata počas 3 rokov na gymnáziu. V týchto rokov som nikdy nebral na veľkú váhu diplomy, medaily či páskovanie v karate, skôr išlo o čistú lásku k športom, ktoré som robil. Myslím si, že v súčasnosti rodičia ženú deti veľmi k dokonalosti, venujú sa zväčša iba jednému vybranému športu a potom deti to berú až prehnane profesionálne. Z priebežných neúspechov sú frustrované a samotný- ten pravý pocit zo športovania je na druhom mieste…

Odkedy si členom fanklubu a koľko zápasov slovenskej reprezentácie si videl na vlastné oči?
Do fanklubu ma priviedol môj brat Štefan, ktorý sa poznal s Milošom Kopčom. Deviateho októbra 2014 sme spoločne obaja absolvovali prvú fanzónu a prevzali si uvítacie balíčky. Bolo to v Žiline pred zápasom kvalifikácie ME 2016 so Španielskom, ktorý sme vyhrali 2:1. Veľmi dobre sa pamätám, ako som sa prvýkrát zoznámil s vynikajúcimi hráčmi s Jozefom Štibrányim a Adolfom Schererom. Samozrejme, že s takými legendami som si ihneď spravil fotky a porozprával sa s nimi o futbale. Nerobím si žiadnu evidenciu koľko zápasov som videl naživo. Od malička to istotne bude veľké číslo i keď to boli iba domáce zápasy (tie vonku som všetky absolvoval pred telkou). Od vstupu do fanklubu sa to však rapídne zmenilo, počnúc stretnutím so Španielskom až doteraz, teda takmer 6 rokov, som vynechal kvôli zdravotným problémom doma i vonku iba dva zápasy.

Tvojimi vernými spoločníkmi sa stali dva bubny, ktoré berieš na každé podujatie. Počas futbalových stretnutí bubnuješ celých 90 minút, čo je zrejme aj dosť fyzicky náročné?
Bubnovanie, ako aj presun bubnov na i zo zápasov je fakt poriadna makačka, lebo treba ich niekedy niesť aj niekoľko kilometrov. Aj preto posledné zápasy už absolvujem len s jedným (ľahšie zobrať len náhradnú blanu). Keď som väčšinou brával dva bubny, tak na druhom aj tak nemal kto bubnovať. Je to na škodu veci, pretože sám seba zaraďujem len do kategórie podpriemerného bubeníka a preto tento handicap kompenzujem silou úderov a zanietenosťou. Zväčša to má svoje následky, krvavé hánky, roztrhnutú blanu či svalovicu…

Aký máš najväčší zážitok v súvislosti s fanklubom?
Všetky zájazdy neabsolvujem s fanklubom, chodievam aj vlastným mikrobusom, ale pekné spomienky mám aj z autobusového zájazdu do Macedónska. Môj najväčší zážitok sa viaže s letom na Maltu. Zrejme aj preto, že som tam bubnoval s bubnom, ktorý vybavil Marek Hamšík od domácich fanúšikov.

Ktorý zápas slovenskej reprezentácie sa ti vryl najviac do pamäti?
Určite ten prvý domáci s fanklubom, ktorý som už spomenul, teda proti Španielsku. V zahraničí to bol súboj na ME 2016 vo Francúzsku s Ruskom. A ak hovoríme o pozitívnych veciach, tak vo mne veľký dojem zanechalo aj naše víťazstvo v medzištátnom zápase v Augsburgu na pôde úradujúcich majstrov sveta z Nemecka 3:1. Pravda, súper nám túto prehru vrátil na ME 2016 aj s úrokmi. S ohľadom na atmosféru mám krásne spomienky na všetky zápasy na ME vo Francúzku i ME 21 v Poľsku. Isteže, výborné bolo vidieť našu reprezentáciu aj v Anglicku, Škótsku, Maďarsku, či na Ukrajine. Samozrejme, do tohto výpočtu zápasov zaraďujem všetky odohrané na našom krásnom štadióne v Trnave. V srdci mi ostalo i bubnovanie po viacerých mestách, všade tam kde hrala zápasy naša reprezentácia do 21 rokov. A takisto stretnutia našich dievčat na ME hráčok do 19 rokov, ktoré som tiež podporil mojím bubnovaním.

V auguste fanklub oslávi 10. výročie založenia, ktoré osobnosti by si chcel vidieť medzi hosťami?
Predseda oficiálneho fanklubu slovenskej futbalovej reprezentácie Roman Táborský vždy privedie skvelých hostí do fanzóny a určite tomu bude aj na oslave 10. výročia fanklubu. A koho by som si osobne želal? Potešilo by ma, keby medzi nás prišiel niekto z kvarteta Marek Hamšík, Martin Škrtel, Ján Kozák st. a Vladimír Weiss st. Všetko veľké osobnosti slovenského futbalu.

Založil si občianske združenie Fandíme Slovensku, čo nám o ňom povieš?
OZ Fandíme Slovensku existuje od roku 2015. Niektoré body zo stanov sa mi darí realizovať viac úspešne, ale ďalšie vôbec. Asi najviac sa popri zájazdom na rôzne športové podujatia darí stránke a skupine s rovnakým názvom Fans Slovakia, kde informujem o dianí v slovenskom športe. Robím rôzne súťaže o vecné ceny a zadávam oznamy ohľadom výjazdov-zájazdov. Dobré meno Fans Slovakia sa síce pomaličky šíri (je nás dokopy 20 000 na oboch platformách). Verím však, že potenciál je až 10 násobok momentálneho počtu, aj keď v podstate každý Slovák Fandí Slovensku, takže možno nás raz v budúcnosti budú milióny na Fans Slovakia (smiech).

Ako vnímaš množstvo stretnutí, ktoré pravdepodobne čakajú slovenskú reprezentáciu na jeseň? Máme na mysli baráž s Írskom o postup na EURO 2020 a tiež aj šesť súbojov v Lige národov?
Dúfam, že všetky zápasy sa budú konať na jeseň tak, ako je to avizované. Je ich fakt veľa a dosť nahusto, ale mne osobne to aj vyhovuje. Som totiž po nedávnej operácii a v septembri by som už mal byť k dispozícii aj s bubnom. Otázkou je, či popri zdraviu budem na tom dobre aj finančne a časovo. Každopádne sa však už teším na futbal – veď je to moja srdcovka!

Foto: archív Marián Póša