OFSFR Kežmarok /Ladislav Harsányi

Foto: Ladislav Harsányi, Jaroslav Psota

Tri dni plné zábavy, pohybu, športu, ale aj spoznávania nových ľudí, miest a vecí. Takto vyzerali oslavy 12. výročia vzniku oficiálneho fanklubu slovenskej futbalovej reprezentácie, čiže jej dvanásteho hráča. Epicentrom osláv sa stali v dňoch 5. – 7. augusta 2022 mesto Kežmarok a Vysoké Tatry.

Autobus značky Mercedes cestovnej kancelárie Awertour, za volantom ktorého sedel majiteľ cestovky Vladimír Maštrla, vyrazil z Bratislavy už o šiestej hodine rannej, aby v Modranke, Veľkom Orvišti a Žiline pribral pasažierov z radov fanklubistov. Zišla sa vskutku pestrá a zábavná spoločnosť so starými známymi fanklubovými tvárami ako Jozef Plank, Jozef Baňas, Ján Helík, Eva Doktorová, rodina Psotovcov s deťmi a ďalšie… Nechýbala ani naša posila do (nielen) futbalového tímu Vladimír Ekhardt, hráč s ligovou minulosťou. Cesta ubiehala ako po masle, pričom ju spestril aj fanklubový šéf Roman Táborský, ktorý sa už tradične zahral na kvízmajstra a autorov správnych odpovedí (myslel nielen na mužov, ale aj na ženy a deti) odmeňoval najmä knižnými publikáciami.

Deň prvý: Zakopané a Morské oko
Našou prvou cieľovou destináciou bolo poľské mesto Zakopané na opačnej strane Vysokých Tatier a lákadlo číslo 1 Morské oko. V meste, ale predovšetkým na výstupe, sa to hemžilo ľuďmi ako na mravenisku. Také čosi sme ešte nezažili.
Rodiny s deťmi dali, logicky, uprednostnili návštevu Aquaparku, zvyšok sa vybral k najväčšiemu jazeru (plesu) Vysokých Tatier, ktoré sa rozprestiera na ploche takmer 35 hektárov a dosahuje hĺbku 50 metrov. Nachádza sa vo výške 1395 metrov na morom. Z dvoch možností, konskými povozmi alebo pešo, dalo po dlhšom váhaní (kone meškali, respektíve sa na ne dlho čakalo) prednosť sedem statočných z našich radov pohonu vlastnými nohami. Dievčenské kvinteto nahodilo také tempo, že autor článku a šéf fanklubu mali čo robiť, aby ich dohonili. Po deviatich kilometroch v páľave po asfaltke aj s malými „skalnato-kamenistými“ skratkami sa pred nami rozprestrela nádherná prírodná scenéria. Morskie Oko, ako mu hovoria Poliaci, je vklinené do údolia obklopeného štítmi Vysokých Tatier ťahajúcimi sa do výšok viac ako dvetisíc metrov nad morom. Okom sme tak mohli spočinúť aj na Rysoch z poľskej strany.
Neskoro večer sme dorazili do internátu Strednej odbornej školy na Garbiarskej ulici, kde sme našli pokojné a maximálne vyhovujúce ubytovanie za mimoriadne výhodnú cenu. Vítal nás tam už hlavný organizátor nášho pobytu v meste, náš agilný fanklubista, Jaroslav Kornaj.

Deň druhý: TATRATEA a futbal
Jarko Kornaj vybavil exkurziu ako víno. Vlastne, tu sa žiada napísať ako čaj. Tatranský čaj, dnes už pod názvom TATRATEA, je známou značkou nielen na Slovensku, ale aj za jeho hranicami. „Čaj“, ktorý však má svoju silu: veď jeho stupňovitosť sa pohybuje od 22 do 72 stupňov. A vyrába sa v kežmarskom podniku. O vzniku značky, etablovaní sa na trhu a rôznych perličkách či pikantériách tohto úspešného príbehu nám porozprával ten najzasvätenejší a najpovolanejší. Zakladateľ a majiteľ rodinnej firmy TATRATEA Ján Semaňák. A bola to nesmierne zaujímavá prednáška. „Keďže ste v slobodnom kráľovskom meste, najprv budete ozbíjaní a potom sťatí. Ak si však niečo z našich výrobkov kúpite, môžete dostať milosť,“ vtipne nás privítal pán Semaňák a vtipná reakcia prišla aj z publika: „Možno to bude opačne, že najprv budeme sťatí a až potom ozbíjaní.“ Nakoniec to nebolo až také dramatické.
Jedna z jeho asistentiek majiteľa nás potom previedla v prezentácii jednotlivými druhmi, chuťami a príchuťami tohto lahodného moku. A nešlo iba o lízanie medu cez sklo: na štýlovom podnose z malých štamprlíkov sme mohli degustovať 14 rôznych druhov, príchutí a aróm tohto lahodného nápoja, ktorého receptúra obsahuje základné zložky čierny čaj, byliny a dubové hobliny. Do koncentrátu sa pridáva lieh, cukor, ovocné destiláty, prírodné arómy… Ak pán Semaňák hovoril o tom, že prvým ústavným článkom jeho firmy je, že ich nápoj musí chutiť, tak sme mu potvrdili, že sa to napĺňa do bodky. Potom nás najvyšší šéf, ktorému sme darovali našu knižku Dvanásty hráč, previedol aj časťou výrobného závodu.
Odtiaľ sme už rýchlo bežali na útulný, vynovený štadión 1. MFK Kežmarok, klub, ktorý patrí (rok založenia 1907) k najstarším na Slovensku. Mimochodom, Kežmarok je Európskym mestom športu 2022. Čakal nás „ostrý“ futbalový súboj na 2x 35 minút proti domácim Old Boys. Základná desiatka (viac bojaschopných futbalistov sme nemali) nastúpila takto: J. Psota ml. – J. Psota st., Ekhardt, Goňo – Kornaj, Gálik, Táborský, Boľješik – Dolinec, Irša. „Jeden náš hráč nemohol pricestovať, lebo dostal covid, ďalší sa zranil,“ dôvodil šéf fanklubu Roman Táborský. O úvodný slávnostný výkop sa postaral primátor mesta Ján Ferenčák. Fanklub mu venoval aj našu knižnú publikáciu Dvanásty hráč.
Náš oslabený tím dlho odolával vďaka výborným zákrokom Jaroslava Psotu mladšieho medzi tromi žrďami a s malým privieraním očí rozhodcu Jozefa Baňasa, ktorého ofsajdové verdikty (VAR k dispozícii nebol) museli domáci často aj so škrípajúcimi zubami akceptovať. Vzadu to s prehľadom dirigoval Vladimír Ekhardt. Dokonca sme sa ujali aj vedenia zásluhou Irša. Posledných desať minút však domáci, ktorí vytiahli z talóna dvoch mladých juncov, prevalcovali náš oslabený tím a vyhrali 3:1. V penaltovom rozstrele sme však boli úspešnejší my, takže konečný výsledok? 1:1.
Po zápase nasledoval „primátorský“ guláš, ktorý sme zbaštili v reštauračnom zariadení zvanom Bašta. Večer sme sa v inom podniku, U Jakuba, v rámci galavečera pasovali s pečeným prasiatkom. Čo prasiatkom, bola to poriadna sviňa, celú sme ju ani nevládali zjesť popri ďalších dobrotách. K tomu nám vyhrával na akordeóne kamarát Jara Kornaja. Spievali sa pesničky: od východniarskych po záhorácke, a naopak. Zábava sa natiahla do neskorej noci.
Deň tretí: Skalnaté pleso a…
Po rozlúčke s Kežmarkom sme si to v posledný deň namierili na Skalnaté pleso. Do výšky 1751 sme sa vyviezli elegantnou, 6-miestnou oranžovou lanovkou s presadnutím do modernej kabínkovej zvanej gondola s kapacitou 15 miest. Naskytol sa nám nádherný pohľad na Lomnický štít. Mnohým z nás bolo ľúto, že sa na „Lomničák“ nedostali – rezerváciu je potrebné urobiť vo veľkom predstihu. Observatórium, Svištia krajinka či Reštaurácia Skalnaté pleso dotvárajú panorámu tohto turistami vyhľadávaného miesta.
Potom už nasledovala cesta domov. Pod Strečnom nás na zhruba pol druha hodiny stopla otrasná dopravná zápcha. Počas nej sa začal odvíjať nečakaný príbeh so šťastným koncom. Prostredníctvom telefonátu sme sa dozvedeli, a nielen my, ale aj nič netušiaci Vladimír Ekhardt, že prišiel o peňaženku s dokladmi. Vypadla mu na odpočivárni pri toaletách, kde sme sa zastavili. To bola horšia časť správy, po ktorej však nasledovala hneď lepšia. Ohlásili sa poctiví nálezcovia, ktorí zhodou okolností smerovali autom za nami v zápche smerom na Žilinu. Tam sme ich počkali a slovenský manželský pár mieriaci do Rakúska Vladovi podal za potlesku celého osadenstva autobusu jeho peňaženku aj s dokladmi. Dobrí ľudia (Slováci) ešte žijú. Koniec dobrý – všetko dobré. Ale náš výlet bol celý dobrý. Nielen koniec. Čo dobrý, fantastický.
Roman Táborský, predseda fanklub a vedúci zájazdu, ho zhodnotil nasledovne: „Miesta našich osláv situujeme do oblastí, kde majú svoj „rajón“ naši fanklubisti a zorganizujú nám podujatie sami. V Kežmarku je to Jaro Kornaj, ktorému sme vďační za to, že sa toho ujal. Ďalšou našou zásadou je, aby tieto miesta niečím reprezentovali Slovensko. V tomto prípade to bola značka TATRATEA, ktorej výrobky môžu poslúžiť aj ako dar reprezentujúci našu krajinu. Vysoké Tatry, samozrejme, patria medzi naše najväčšie turistické atrakcie. Zahrali sme si aj futbal, skôr pre zábavu, išlo o prezentovanie futbalu. Zoznámili sme sa s mnohými ľuďmi, napríklad s pánom Pavlom Fejerčákom st., bývalým ligovým futbalistom, ktorý sa ako správca športových objektov v Kežmarku stará aj o futbalový štadión. Podľa ohlasov účastníkov zájazdu sa nám výlet vydaril, čo ma teší.“